Obchodovanie s ľuďmi predstavuje hrubé porušovanie ľudských práv a patrí k jedným z najlukratívnejších aktivít zločineckých organizácií po celom svete. Vykonáva sa za rôznymi účelmi, vrátane sexuálneho vykorisťovania, nútenej práce, žobrania alebo odoberania orgánov. Obchodovanie s ľuďmi za účelom sexuálneho vykorisťovania je hospodárskou činnosťou riadenou motívom zisku, ktorá v poslednom desaťročí začala vzbudzovať oprávnené obavy. Právne predpisy upravujúce obchod so sexuálnymi službami priamo ovplyvňujú ziskovosť obchodovania s ľuďmi. Úsilie v boji proti obchodovaniu s ľuďmi síce v poslednom desaťročí zosilnelo, avšak toto je stále nedostatočné. Vzhľadom na skutočnosť, že medzinárodný obchod s ľuďmi predstavuje najväčšiu časť tohto javu, harmonizácia právnych noriem a účinná medzinárodná spolupráca v trestných veciach sú veľmi dôležité pre úspech v boji proti obchodovaniu s ľuďmi. Nedostatok spoľahlivých a porovnateľných údajov o prostitúcii a obchodovaní s ľuďmi v Európe, je hlavnou prekážkou na to, aby sa vytvorili a vykonávali účinné politiky proti obchodovaniu s ľuďmi za účelom sexuálneho vykorisťovania. Vytvorenie celoeurópskeho systému zberu dát o prostitúcii a obchodovaní s ľuďmi je preto zásadného charakteru. V súčasnej dobe zákonodarcovia viacerých európskych štátov, rovnako ako aj Európsky parlament, diskutujú o možnosti zavedenia tzv. Nordického modelu, založeného na kriminalizácii kúpy sexuálnych služieb, ako možného nástroja na riešenie problematiky obchodovania s ľuďmi.

Autori sa vo svojom príspevku venujú skutkovej podstate trestného činu subvenčného podvodu zakotveného v § 225 Tr. zákona. Tento trestný čin analyzujú tak z pohľadu právneho stavu de lege lata, ale najmä de lege ferenda. Poukazujú pritom na dve zrejmé nesprávnosti v existujúcej právnej úprave, ktoré je potrebné novelizovať. Prvou z nich je chybná právna konštrukcia „kto neoprávnene získanú dotáciu ...“, uvedená v § 225 ods. 2 Tr. zákona, pretože správna má by „kto oprávnene získanú dotáciu ...“ Druhou nesprávnosťou je dvakrát použitý analogický pojem „v rozsahu väčšom” a „väčšia škoda“ v § 225 ods. 2 a § 225 ods. 4 písm. a) Tr. zákona.

Článok poskytuje stručný úvod do niektorých otázok trestnoprávnej zodpovednosti za tzv. environmentálne delikty. Autorka príslušnú tému skúma však v obmedzenom rozsahu aj v kontexte správneho práva, ale napr. aj v rovine občianskeho práva. V článku autorka skúma aj predpoklady vzniku trestnej zodpovednosti na príslušnom úseku a osobitne sa tejto téme venuje v rovine zásady ultima ratio.

Autor sa v príspevku zaoberá vedecky otázkami či vôbec a za akých okolností je možné uvažovať o športe a športovaní ako o obsahu verejného záujmu, či môže byť verejný záujem naplnený ľubovoľným obsahom a či sa dosiahne verejný záujem prijatím nového zákona o športe. Otázku, či je šport obsahom verejného záujmu je potrebné skúmať z pohľadu konkrétneho ľudského práva, ktoré pri verejných záujmoch súvisiacich so športom a športovaním sú v hre.

Z pohľadu spoločnosti sa na „šport“ dá pozrieť ako na vykonávanie dobrovoľnej voľnočasovej pohybovej aktivity ako náhrady za nevyhnutnosť telesne pracovať (šport pre zdravie) alebo ako na vykonávanie telesnej aktivity na takej úrovni majstrovstva, ktorá je atraktívna pre osoby, ktoré sa na tomto vykonávaní nepodieľajú (elitný šport). Cieľom použitia verejných prostriedkov na šport by mala byť maximalizácia pridanej hodnoty, ktorú šport prináša spoločnosti. Táto pridaná hodnota na Slovensku nie je jasne kvantifikovaná. Prevláda vnímanie športu z minulého storočia, to znamená primárne ako boj o medaily na medzinárodnej scéne. Šport ako predpoklad zdravia štát nevníma prioritne, o čom svedčí okrem iného aj vyučovanie telesnej výchovy na školách spôsobom, ktorý nevychováva mladých ľudí k pohybu, nekoordinované financovanie športu pre zdravie mnohými útvarmi štátnej správy a podobne. V elitnom športe napriek čiastočnému pokroku prevláda snaha štátu o riadenie jednotlivých športov, finančné nadhodnocovanie niektorých „tradičných“ športových odvetví (ktoré nezodpovedá ich domácemu a zahraničnému významu), viackoľajné financovanie z toho istého zdroja a pod.

Riešením môže byť presné kvantifikovanie pridanej hodnoty športu pre spoločnosť. Sledovať výstupné ukazovatele, ktorými sú napríklad počet obyvateľov, ktorí športujú pre zdravie, výsledky elitných športovcov s ohľadom na význam, aký majú pre domácu a zahraničnú verejnosť. Prostriedky z verejných zdrojov na centrálnej úrovni zlúčiť do jednej rozpočtovej kapitoly a ustanoviť ich správcu (napríklad Agentúru pre šport) s verejným kontraktom. Starostlivosť o jednotlivé športy prenechať národným športovým zväzom a odstrániť administratívne a legislatívne prekážky pre vykonávanie profesií v športe. Zákonom o športe definovať intervenciu štátu do športu na princípoch rovnosti prístupu a odstránenia informačnej nerovnosti.

Tento článek se zabývá Rozhodčím soudem pro sport (CAS) z perspektivy institucionální a procesní jako vzor pro funkcionáře a praxi, v rámci které CAS poslouží jako šablona pro vytvoření podobného tribunálu na národní úrovni v rámci sportovní asociace nebo dokonce při vnitrostátním legislativním programu. Článek se zabývá nezávislostí rozhodců a tribunálu jako takového, pokračuje klauzulemi o jurisdikci a charakterem tzv. Odvolací procedury, která je nejpoužívanější v rámci CAS a je současně nejoriginálnější v rámci mezinárodní arbitráže, dále je pojednáno o nákladech řízení a dalších aspektech.

Cieľom tohto príspevku je poukázať na jednotlivé implementačné kroky, opatrenia a ich výsledky v rôznych aspektoch, týkajúce sa zákona o organizovaní verejných športových podujatí, ktoré sa uskutočnili po nadobudnutí jeho účinnosti.

Dohovor Rady Európy (ďalej aj „RE“) k manipulácií športových súťaží bol otvorený k podpisu dňa 18. septembra 2014 v Magglingene/Macoline vo Švajčiarsku na stretnutí ministrov zodpovedných za šport RE. Dohovor bol na stretnutí podpísaný 15 krajinami, z toho 7 členskými štátmi EÚ (Bulharsko, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Grécko, Litva a Holandsko) a dňa 2. októbra 2014 dohovor podpísalo Francúzsko. Do platnosti vstúpi 1. januára 2015. Účelom tohto dohovoru je predchádzať, odhaľovať, trestať a zbaviť sa ovplyvňovania športových súťaží, rovnako ako zlepšiť výmenu informácií a spolupráce na národnej a medzinárodnej úrovni medzi dotknutými orgánmi verejnej správy, športovými organizáciami a prevádzkovateľmi športového stávkovania. Dohovor vyzýva vlády členských krajín RE, aby prijali opatrenia, vrátane právnych predpisov, najmä aby zabránili konfliktu záujmov prevádzkovateľov športového stávkovania a športových organizácií, aby podporovali regulačné orgány športového stávkovania v boji proti podvodom, v prípade potreby obmedzením ponuky športových stávok alebo pozastavením prijímania stávok a bojovali proti nelegálnemu športovému stávkovaniu prostredníctvom zrušenia alebo obmedzenia prístupu k dotknutým prevádzkovateľom a zablokovaním finančných tokov medzi nimi a spotrebiteľmi. Športové organizácie, vrátane organizátorov súťaží, ktorí sú tiež povinní prijať a zaviesť prísnejšie pravidlá pre boj proti korupcii v športe, tvrdšie sankcie a primerané disciplinárne a odradzujúce opatrenia v prípade trestných činov, rovnako ako princípy dobrej správy. Dohovor iniciuje aj poskytnutie ochrany pre informátorov a svedkov. Otázkou dnes nie je, či Slovenská republika dohovor podpíše, ale kedy. Dohovor tak bude v blízkej dobe predstavovať veľmi dôležitý legálny nástroj toho, ako upraviť legislatívu v problematike ovplyvňovania športových súťaží v Slovenskej republike, ktorú však je potrebné upraviť aj bez ohľadu na existenciu dohovoru.

Predkladaný príspevok prináša ďalšie úvahy autora pre rozvoj športu na území SR v súčasnosti nadväzujúcimi na prvú časť jeho už tu uverejnenej práce Kalokagathia.

Autor sa v predkladanom príspevku v stručnosti zaoberá problematikou disciplinárneho konania s dôrazom na disciplinárne konanie Slovenského futbalového zväzu. Poukazuje na špecifické prvky disciplinárneho konania vo vzťahu k osobitostiam futbalového prostredia. Autor sa takisto venuje novoprijatej úprave disciplinárneho konania v rámci Slovenského futbalového zväzu a postaveniu disciplinárnych komisií ako orgánov, ktoré disciplinárne konanie realizujú. Na záver sa autor snaží naznačiť možnosti zvýšenia kvality disciplinárneho konania resp. jeho ciele v nasledujúcom období.

Nelegálne obchodovanie s voľne žijúcimi druhmi je jedným z najviac rozšírených nezákonných obchodov. Odstraňovanie chránených druhov z regiónov, ktoré sú časťou nezákonného obchodovania s voľne žijúcimi druhmi vedie k závažným problémom pre lokálne ekosystémy a tiež ohrozuje mier a bezpečnosť v dotknutých regiónoch. Medzinárodné spoločenstvo prijíma viacero opatrení, tieto však nedokážu zabrániť súčasnému nárastu nezákonného obchodovania s voľne žijúcimi druhmi, ktorý je zapríčinený zvyšovaním dopytu, chudobou a nedostatočnou správou verejných záležitostí vo východiskových krajinách pôvodu týchto živočíchov. EÚ výrazne podporuje iniciatívy zamerané na boj proti nezákonnému obchodovaniu s voľne žijúcimi druhmi, ako je napríklad lepšie riadenie chránených území, budovanie kapacít a medzinárodná spolupráca pri presadzovaní právnych predpisov.

Autor v predkladanom príspevku formuluje víziu právnej úpravy športovcov. Hodnotí aktuálne právne postavenie športovcov a navrhuje viaceré návrhy de lege ferenda, ktoré by mohli byť pozitívom do diskusie nielen pre potreby aktuálne prebiehajúceho legislatívneho procesu vypracovania návrhu „nového zákona o športe“.